|
Zakarpatská mína pod celistvosťou Ukrajiny
Zakarpatskí
Rusíni dali ukrajinským úradom ultimátum na priznanie ich autonómie.
Ukrajinské vedenie ich odmieta uznať ako národ, ale na Západe existenciu
štvrtého výchdodslovanského národa dávno uznali. Ak si v Kyjeve budú aj
naďalej zakrývať oči pred požiadavkami Rusínov, tak sa ukrajinský štát
rozpadne.
25. októbra na druhom Európskom kongrese v Mukačeve bol zostavený „Akt
vyhlásenia Rusínskej štátnosti“. Rusíni tvrdia, že ich ako národ v
nezávislej Ukrajine neuznávajú. Po celý čas od rozpadu ZSSR sa Rusíni
snažili vyriešiť otázku cestou diplomatických jednaní.
Ale vláda nechce ani len vstúpiť do kontaktu s predstaviteľmi tohto
národa. Ale dokonca naopak, mnohí Rusíni sa sťažujú na to, že ukrajinské
úrady činné v trestnom konaní vytvárajú nátlak na aktivistov. Sú známe aj
prípady, keď boli Rusínski aktivisti trestne stíhaní. A teraz, ak do 1.
decembra 2008 vláda Ukrajiny neuzná existenciu Rusínskeho národa a
nepristúpi na uznanie autonómie, vyhrážajú sa vytvorením vlastnej vlády a
aktívnou snahou k vyhláseniu nezávislosti.
Začiatok formovania Rusínskeho národa sa začína už v XI storočí, keď
najzápadnejšiu časť Kyjevskej Rusi dobylo Maďarsko. Až do roku 1918 boli
dejiny Zakarpatska úzko späté s tými maďarskými a spolu s krajinou Maďarov
sa stalo súčasťou Rakúskeho impéria. Počas mnohých storočí maďarskej
nadvlády mnohí obyvatelia Zakrapatska prešli na maďarčinu, niektorí
konvertovali z pravoslávia na katolíctvo. V XIX storočí sa mnohí Rusíni,
ktorí zostali začali považovať za časť susedného slovenského národa a
ďalšia časť za Rumunov.
Medzi tými, ktorý ostali pravoslávni alebo prešli do lona grécko-katolíckej
cirkvi, sa upevnil názov „Rusíni“. Takýmto spôsobom dali najavo svoju
historickú spojitosť s Rusou a dali sa do protikladu k maďarskému,
rumunskému a západoslovanskému (slovenskému) obyvateľstvu. Pamätajúc na
svoje korene, vodcovia miestneho národného hnutia hľadali cestu na
spoluprácu s Ukrajincami, predovšetkým v susednej Haliči.
Vzhľadom na blízkosť jazyka k ukrajinčine a spoločnej príslušnosti k
Pravoslávnej alebo grécko-katolíckej cirkvi sa Rusíni stále častejšie
začali považovať za časť ukrajinského národa. Ale mnohí poukazovali na to
spoločné s ruským národom a Ruskom, považovali sa za potomkov obyvateľov
Kyjevskej Rusi, postavili sa na druhú stranu ako obyvatelia Haliče a
neželali si stať sa časťou ukrajinského národa. Odtiaľ je aj názov Rusíni
– potomkovia obyvateľov starej Rusi. Mimochodom, v rokoch prvej svetovej
vojny sa Rusíni takmer všetci do jedného vzdali do ruského zajatia.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa územie dnešného Zakarpatska
začlenilo do Československa pod názvom Podkarpatská Rus, kde formálne
dostali autonómiu. Ale aj tak pražské úrady pod možnou maďarskou a
nemeckou hrozbou ignorovali požiadavky reálnej autonómie a slovenskí
politici požadovali pričlenenie Zakarpatska k Slovensku. V roku 1938,
využijúc „Mníchovskú dohodu“ o rozdelení Československa, s ktorou prišiel
Hitler, Rusíni vyhlásili nezávislosť. Avšak už v marci 1939 Zakarpatsko
okupoval spojenec nacistov – Maďarsko.
V roku 1945 sa znovu vynorila otázka o tom, časťou akej krajiny má byť
Zakarpatsko. Mnohí Rusíni, obávajúc sa ukrajinizácie alebo možnosti, že by
sa stali „triedne nevhodným elementom“, emigrovali za oceán alebo do
Západnej Európy. Tí, ktorí ostali sa v referende vyslovili za pripojenie k
Ukrajinskej SSR ako Zakarpatská ASSR. Ale úrady v Kyjeve nepočúvali hlas
ľudu a na časti bývalého maďarského a československého územia vytvorili
Zakarpatskú oblasť. Pod tlakom ZSSR a USSR Rusínov Československu,
Maďarsku a Rumunsku začali zapisovať ako Ukrajincov, ale v 90-tych rokoch
získali „názov“ osobitného národa.
Od roku 1945 do roku 1991 sa otázka autonómie Zakarpatska viac
nevyťahovala, ale ako náhle v Kyjeve nabrali kurz nezávislosť, problém
opäť vyvstal ako kľúčový. Keď sa v celej Ukrajine 1. decembra 1991 konalo
referendum o nezávislosti, 78% obyvateľstva Zakarpatkej oblasti sa
vyslovilo za poskytnutie autonómie a za priznanie Rusínov osobitným
národom. Ale v Kyjeve opäť odignorovali vôľu ľudu a po „Oranžovej
revolúcii“ nacionalistická časť okolia Viktora Juščenka zosilnila nátlak
na činiteľov Rusínskeho národneho hnutia.
Posledným argumentom ukrajinských nacionalistov bol dlhý čas jazyk.
Dávajúc na úplný okraj rusínsky literárny jazyk, nazývali ho len dialektom
ukrajinčiny. Rusíni zo svojho pohľadu vždy považovali rusínčinu za štvrtý
jazyk vo východoslovanskej vetve a nedávno, spoločným úsilím ukrajinských,
slovenských, kanadských a amerických jazykovedcov bol rusínsky jazyk
kodifikovaný a bol zostavený jeho slovník. Ukázalo sa, že oveľa viac je
podobný cirkevnej slovančine ako ruštine, ukrajinčine či bieloruštine.
Rozhodnutiu Rusínov aj ďalej bojovať za to, aby ich uznali za národ
pridáva aj fakt, že v krajinách Európy a Severnej Ameriky och považujú za
osobitný národ. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva niekoľko desiatok
tisíc Rusínov žije v Maďarsku, Česku, Rakúsku, Rumunsku, Srbsku,
Chorvátsku, Kanade, USA a v mnohých ďalších krajinách. V nich sa Rusíni
často nazývajú „Krapatorosmi“, učia sa svoj nedávno kodifikovaný jazyk a
majú svoje krapatoroské cirkevné prijímania – aj pravoslávne aj grécko-katolícke.
Celkovo, vyše milióna Rusínov žije mimo územia Ukrajiny.
Najväčšia časť rusínskeho národa žije na Slovensku. Zaujímavé je to, že
mnohí slovenskí Rusíni prešli na slovenčinu, ale neprestávajú sa považovať
za Rusínov a navštevovať pravoslávne alebo grécko-katolícke kostoly. Tí,
ktorí neprestávajú hovoriť po rusínsky sa sťažujú na slovakizáciu a
odvolávajú sa na to, že slovenskí Rusíni žiadnu územnú autonómiu nemajú.
Ale zároveň konštatujú, že sa im žije oveľa lepšie ako na Ukrajine. Tak na
Slovensku majú Rusíni možnosť učiť sa v svojom jazyku, vydávať knihy,
noviny a časopisy a v najväčšom meste severovýchodného Slovenska v Prešove
dokonca existuje Rusínska unoverzita.
V roku 2006 Výbor pre odstránenie rasovej diskriminácie OSN odporučil
Ukrajine priznať Rusínom štatút národnostnej menšiny vo forme „existenčných
odlišností medzi Rusínmi a Ukrajincami“. Avšak Kyjev ich považuje za „etnografickú
skupinu“ Ukrajincov a pokusy o sebaurčenie považuje za pokusy o rozklad
štátnosti, súdržnosti Ukrajiny.
Efekt tlaku Kyjeva a Ľvova sa ukázal ako opačný. 7. marca 2007 poslanci
Zakarpatskej krajskej rady zahlasovali za priznanie Rusínom štatútu
osobitného národa. Pozoruhodné je to, že za rozhodnutie zahlasovali nielen
predstavitelia Strany regiónov a Socialistickej strany, ale aj mnohí
poslanci „Našej Ukrajiny“, Bloku Julie Tymošenkovej a s nimi spojených
poslancov maďarskej menšiny.
V júni tohto roku na zasadnutí Sojmu Podkarpatskej Rusi bolo prijaté
rozhodnutie „schváliť atribúty štátnosti Podkarpatskej Rusi“ a prehlásené
obnovenie Ústavy z roku 1938, podľa ktorej ľud Podkarpatskej Rusi a „územie
Rusínov na juh od Karpát“ nadobudli neoddeliteľný status subjektu
medzinárodného práva.
Podotkneme, že v rusínskej otázke pozície Viktora Juščenko a jeho
nacionalistického okolia nenachádzajú podporu ani na Západe. Počas
predvolebnej kampane v roku 2004 Juščenko vykonal turné po USA a sľúbil
lídrom americkej rusínskej obce uznať Rusínov aj po zvolení na post
prezidenta Ukrajiny.
Pokus zatvoriť oči pred existciou množstva národov, jazykov a kultúr na
území Ukrajiny v konečnom dôsledku môže vyústiť do „oranžového zóny“. Hneď
za Krymom, vytvorili ložisko separatizmu v Donbase a teraz vznikajú
problémy aj na samom západe krajiny. Pri tom hlava sekretariátu Viktor
Baloga, pôvodom zo Zakapratska, by očividne chcel využiť autonomistické
nálady. Takže rusínska otázka stojí pred Ukrajinou v plnej „kráse“ a ďalej
mlčať o jej existencii už nie je možné. Inak problém bude neúprosne viesť
k rozpadu krajiny.
Vadim Truchačev |
